S úsmevom na perách

Pred odchodom som bola plná očakávaní, vôbec som netušila, čo ma v ďalekej cudzine čaká. Trošku som sa bála, tak ďaleko od domova som ešte nikdy nebola. Ale hlavne som sa tešila na všetko to iné, o čom sa mi v tom čase ani len nesnívalo. Šesť mesiacov ubehlo ako voda. Ani som sa nenazdala a prišiel deň odchodu. Bolo mi smutno, akoby som opäť odchádzala z domova. Kúsok z môjho srdiečka tam určite zostal. Ale taktiež som si veľa odniesla so sebou domov na Slovensko. Naučila som sa veľa. A aj keď som sa určite nezmenila úplne od podstaty, na niečo dobré to bolo. Peruánci sú veľmi otvorení a úprimní ľudia. Pomáhajú, keď môžu, so všetkým sa podelia. Moja hostiteľská rodina mala po smrti otca finančné problémy. A napriek tomu všetkému boli ochotní „adoptovať“ si ma na celý ten čas. Zrazu som mala veľkú rodinu – o jedného brata a sestru naviac, sesternice, bratrancov, starých rodičov, niečo, čo som tu doma nikdy nezažívala. Prekonala som sama seba v mnohých veciach. Dokázala som povedať otcovi, že ho mám veľmi rada, aj keď som to snáď dovtedy za celých tých dvadsať jeden rokov neurobila ani raz. Zistila som, že radosť zo života sa nemeria množstvom peňazí, či tučnosťou bankového účtu. Videla som deti, ktoré nemali topánky, hračky dostali jedine po starších súrodencoch. Vodu čerpali z jednej spoločnej studne, elektrinu mali len občas. Toaleťák nahrádzal popísaný papier, toaletu obyčajná diera v zemi. Ale tešili sa z každej maličkosti, ako bol napríklad pohár horúcej čokolády, ktorá je tam tradičným vianočným nápojom. Myslím, že my, uponáhľaní Európania, by sme sa toho mohli veľa naučiť. Ako napríklad tešiť sa z každej prežitej chvíle. Na pár minút sa zastaviť, zamyslieť sa nad tým, ako je na tomto svete krásne. Spomínam si, ako mi ocino pred odchodom povedal: „Verím, že ťa o šesť mesiacov uvidím prichádzať s úsmevom na perách.“ A tak to naozaj bolo.